Kvôli emisiám skleníkových plynov sa percento oxidu uhličitého (CO2) v našej atmosfére zvýšilo o 2,87 častíc na milión (ppm), čo sa zvýšilo z priemerných 407,05 ppm (1. január 2018) na 409,92 1. januára 2019 (z údajov na atmosférickom observatóriu NOAA v Mauna Loa na Havaji). Horšie je, že v posledných štyroch rokoch došlo k trom zo štyroch najvyšších ročných prírastkov. Tieto hodnoty tiež naznačujú prudký nárast oproti úrovniam, ktoré boli pred 60 rokmi. Svetová meteorologická organizácia (WMO) tvrdí, že atmosféra neobsahovala tak vysokú koncentráciu CO2 za 3 až 5 miliónov rokov: “Naposledy na Zemi bola porovnateľná koncentrácia CO2 pred 3 – 5 miliónmi rokov, keď bola teplota o 2 – 3 °C teplejšia a hladina mora bola o 10 až 20 metrov vyššia ako v súčasnosti,” uviedol Taalas. Škodlivé emisie sú iba jedným z environmentálnych problémov, ktorým musíme čeliť. Ďalším je hromadenie odpadu. Od 50. rokov minulého storočia ľudia vyprodukovali asi 9 miliárd ton plastu a väčšinu uložili na skládky. Navyše rod Homo sapiens je preľudnený. Ako naše čísla stúpajú, množstvo iných druhov sa ocitlo na pokraji vyhynutia. Teraz sme svedkami jednej z najväčších udalostí hromadného vyhynutia všetkých čias. Celkový vplyv ľudstva na Zem je taký dramatický, že si niektorí […] Continue Reading
Málokto z vás vie, že aj na Slovensku máme vlastné tatranské členie štadiálov posledného zaľadnenia. Charakterizované bolo podľa lokalít, kde sa nachádzajú zodpovedajúce morénové akumulácie pre dané obdobie. Regionálne chronostratigrafické členenie Vysokých Tatier je najlepšie spracované v nadčasovej monografii Michala Lukniša – Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia (1973). Toto veľmi komplexné dielo charakterizuje históriu zaľadnenia Vysokých Tatier na základe detailných sedimentárnych analýz dostupných metód. Výskum sa uskutočnil na morénových akumuláciách, ktoré sa autor pokúsil začleniť do v tej dobe používanej stratigrafie a zároveň zavádza regionálne členenie Vysokých Tatier vo svetle výskumu realizovaného v zahraničí. Najmä však datovanie realizoval paralelizáciou s obdobím würm v Alpách. V tatranskej oblasti vychádzal z toho, že všetky morény, ktoré už ležia na vnútornej strane marginálnych morén štadiálnej oscilácie D (Veža), patria do neskorého würmu. Porovnanie týchto neskorších oscilácií čela ľadovcov s peľovým diagramom W. Kopperowej z rašeliniska „Na Grelu“ pri Novom Targu ukázalo takú nápadnú zhodu s jednotlivými etapami vývoja rastlinstva, najmä polohy hornej hranice lesa a oscilácií koncov ľadovcov v Tatrách, že Lukniš (1973) o túto zhodu oprel celú stratigrafiu morén posledného zaľadnenia. Posledné glaciálne maximum je podľa izotopovej stupnice OIS 2, čo zodpovedá 18 000 14C r. BP* (21 360 cal. 14C vek BP). Lukniš (1973) ďalej vychádza z toho, že silné oteplenie a zdvih hornej hranice lesa do […] Continue Reading
Pleistocén je obdobie, ktoré sa spája so zaľadnením a je súčasťou kvartéru. Podľa najnovšej stratigrafie kvartéru a prijatej novej hranice pliocén-pleistocén je trvanie skorého pleistocénu 1,8 Ma BP. Z pohľadu paleomagnetizmu sa tu nachádza celé obdobie Matuyama. Analýzou zvyškového magnetizmu vybraných hornín sa dá určiť rozloženie geomagnetického poľa a jeho zmeny v jednotlivých geologických obdobiach. Posledným veľkým zvratom v zemskom magnetickom poli je hranica Matuyama-Brunhes z roku 0,78 Ma BP (Shackleton et al. 1990, Spell, McDougall 1992, Tauxe et al. 1996), ktorá sa identifikovala aj na základe analýz austrálskych a novozélandských pleistocénnych sedimentov (Pillans 2003). V tomto čase pozorujeme obdobie MIS (OIS) 19 (Zhou, Shackleton, 1999). Uvedená hranica sa prejavuje rovnako v morských aj kontinentálnych sedimentoch (pozri v Tauxe et al. 1996 a Zhou, Shackleton, 1999) a je tiež kľúčovým časovým ohraničením pre evolúciu ľudí a ich migrácie. Chronostratigrafia skorého pleistocénu s doteraz používanou hranicou pliocén-pleistocén a súčasnou hranicou pliocén-pleistocén, ktorá súvisí so zmenou polarity Gauss/Matuyama (Shackleton 1995) a používa sa od roku 2007 (Tabuľka prevzatá z: Gibbard et al. 2007) Hranica stredného a skorého pleistocénu je stanovená na základe paleomagnetických záznamov a predstavuje rozhranie medzi starším obdobím Matuyama a Brunhes. Časovo je to vek 0,78 Ma BP. Na základe záznamov morských izotopov kyslíka je to obdobie MIS 19, kedy sledujeme teplejší […] Continue Reading
Pojem kvartér bol navrhnutý už v roku 1829 Desnoyersom pre morské sedimenty v povodí Seiny, hoci tento termín sa už používal na konci 18. storočia. O niečo neskôr v roku 1839 navrhol Lyell pre obdobie nasledujúce po pliocéne pomenovanie pleistocén. Základom mu bol výskum mäkkýšov, ktorých väčšina sa vyskytuje aj v súčasnosti (Gradstein et al. 2004). Oba termíny – pleistocén a kvartér sa stali synonymom pre pojem doba ľadová. Avšak, na rozdiel od pleistocénneho konceptu, obdobie kvartéru zahŕňa Lyellov pôvodný termín „recent“, ktorý bol na treťom medzinárodnom geologickom kongrese (IGC) v Londýne roku 1885 nazvaný holocén (znamenajúci „wholly recent“, čo v preklade znamená úplná súčasnosť). Pojem recent sa teda zúžil len na pomenovanie práve prebiehajúcich dejov, ktoré sú však ukotvené na konci holocénu. Ukážka kvartérnych sedimentov trógu z (a) Adylsu na Kaukaze a (b) Veľkej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Pokým na Kaukaze ešte sedimenty tvoria výplň dolín, vo Vysokých tatrách už boli rozplavené v predhorí. V histórii prešla chronostratigrafická tabuľka viacerými zmenami a menila sa aj pozícia kvartéru, ktorý sa dostával do rôznych polôh. Medzinárodná komisia pre stratigrafiu navrhovala niekoľko umiestnení kvartéru v rámci systému. Prvou bolo umiestnenie kvartéru ako nehierarchickú úroveň, len ako nejaké vsunuté obdobie v neogéne, na rozmedzí éry a periódy. Ďalším návrhom bolo vytvorenie nehierarchického stupňa subperiódy kvartéru […] Continue Reading
