13. decembra 1916 sa odohrala jedna z najväčších katastrof spôsobená počasím v dejinách. V južných Alpách došlo počas zimy 1916-17 k viacerým súhram meteorologických anomálií a následne lavíny zabili tisíce vojakov a civilistov. Nový pohľad na udalosť poskytujú poznatky založené kombinácií štatisticko-matematických analýz a historických dokumentov.

Pred storočím bola Európa uprostred vojny. Na talianskom fronte, Rakúsko-Uhorské a Talianske jednotky proti sebe bojovali na jedných z najhorších bojísk histórie – na vrcholkoch juhovýchodných Álp. Tu sa boje takmer zastavili, nakoľko nastala úplne iná vojna – vojna proti zime, ľadu a snehu. S priemernými zrážkami na niektorých miestach presahujúcimi 2 metre za rok je táto časť Álp jednou z najvlhších oblastí v Európe. Vojaci boli doslova pochovávaní snehom a ich telá vystavené  v zmenšujúcich sa ľadovcoch sú smutnou spomienkou na tento masaker.

Zákop blízko Monte Scoluzzo, priesmyk Stelvio

Zima 1916-17 bola jednou z najväčších, čo sa týka množstva snehových zrážok 20. storočia, fakt, ktorý si všimli aj vtedajší ľudia. Medzi novembrom 1916 a januárom 1917 bol úhrn zrážok na dnešných Taliansko-Slovinských hraniciach 1432mm, približne 80% celkového ročného úhrnu. Po suchom februári spadlo v období od marca až apríla ďalších 560 mm zrážok. Avšak bol jeden konkrétny deň ktorý tragicky vstúpil do dejín – 13. december 1916. V tento deň po týždeň dlhom hustom snežení nasledovala advekcia teplej, vlhkej vzduchovej hmoty od Stredomoria, ktorá priniesla ďalšie intenzívne zrážky a nárast úrovne snehovej pokrývky spôsobujúc nespočetné lavíny naprieč regiónom. Počet ľudských obetí bol dovtedy nevídaný pre takýto druh prírodnej udalosti. Presné určenie počtu obetí nie je možné určiť, ale odhad 10 000 u niektorých zdrojov je zrejme privysoký. Oficiálne Rakúske zdroje uvádzajú 1300 mŕtvych a 650 zranených počas obdobia 5. – 14. decembra, zatiaľ čo neskoršie odhady hovoria o 2000 lavínových obetiach z 12. a 13. decembra. Kompletné talianske odhady pravdepodobne neexistujú, ale naznačujú podobnosť s tými z Rakúsko-Uhorska. Desiatky civilistov boli zabitých lavínami, ktoré zasiahli aj nižšie položené obydlia, ktoré boli považované za bezpečné. Niektoré internetové zdroje a dokonca aj knihy odkazujú na 13. december ako na Biely piatok, tento deň bola však streda… Keďže sa táto udalosť odohrala uprostred väčšej tragédie – 1. sv. vojny, v tom čase prebehla takmer nepovšimnutá. Napriek tomu predstavuje jedno z najhorších nešťastí spôsobených počasím v histórii Európy.

Vývoj výšky snehovej pokrývky počas zimy 1916/17 troch staníc v južnom Tirolsku porovnané so štatistikami z rokov 1931-1960 poukazujú na extrémne úhrny zrážok počas tejto zimy.

Niečo z historických udalostí 1. svetovej vojny

Talianske kráľovstvo vyhlásilo Rakúsko-Uhorsku vojnu 23. mája 1915, takmer rok po začiatku 1. svetovej vojny. Hranica medzi týmito krajinami bola väčšinou v horskom teréne, kde sa Rakúsko-Uhorská armáda stiahla do samostatne organizovaných obranných pozícií. Frontová línia sa pohybovala minimálne až do októbra 1917, kedy sa k Rakúsko-Uhorsku pripojili nemecké jednotky, ktoré front prelomili (bitka o Popreto). Tento útok donútil Talianov ustúpiť viac ako 100 km na Venécku nížinu k rieke Piava. Medzi Stelviom a Monte Grappa sa však front nepohol až do konca vojny. V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a Taliansko skonči vojnu na víťaznej strane. Straty na životoch boli enormné. Za tri a pol roka zahynulo približne 650 000 talianskych  a 400 000 vojakov Rakúsko-Uhorska. Na frontovej línii vo vysokých nadmorských výškach (v niektorých prípadoch prevyšujúc 3 000 m n.m.) boli straty na životoch spôsobených lavínami porovnateľné so stratami spôsobenými nepriateľkou paľbou.

Jedna z najhorších lavínových oblastí bola pri známom vrchole Marmolada v Dolomitoch

Od začiatku novembra sprevádzalo celú dĺžku frontovej línie husté sneženie. Dobové správy naznačujú, že vo väčšine horského frontu bol pre vojakov a civilistov najdôležitejší nástroj lopata. Lavíny padali takmer denne, spôsobujúc opakované obete na životoch. Na dosiahnutie predsunutých pozícií v snehu preto vojaci kopali tunely.

Masa ľudí na ľadovci Marmolada si uctieva nového cisára Rakúska Karola I. Mnoho z týchto mužov o 18 dní neskôr zahynulo pod lavínou v Gran Poz

S výhľadom nepravdepodobného útoku z nepriateľskej strany velitelia často sťahovali svoje jednotky z pozícií ohrozených lavínami. Väčšinou však vyšší dôstojníci, z tepla svojich kancelárií, vyžadovali, aby jednotky ostali na svojich pozíciách. V skorých ranných hodinách 13. decembra 1916 a neskôr v ten deň sa zosypávali na Rakúsko-Uhorské aj Talianske pozície veľké lavíny – často vojakmi očakávané. Najväčší incident sa odohral na najvyššej hore Dolomitov (Marmolada 3 343 m n.m.) pri Gran Poz (2 242 m n.m.), kde zahynulo niečo medzi 270 a 332 mužov, z ktorých niektorí neboli nájdení až do júla 1917. Josef Strohmaier, ktorý bol v zasiahnutej jednotke poznamenal: „Každý deň medzi obete pribúdali ďalší kamaráti“, a po varovaní, že prichádza lavína: „chceli sme utiecť cez dvere ale v tomto momente vonkajšie steny sa zrútili pod snehom a ľadom…Môj spolubojovník poznamenal Krucifix, už je po nás.“ Títo, a mnohí ďalší na oboch stranách boli zachránení a privezení do nemocníc ako v Cortine d’Ampezzo, v ktorej Nicol Ragucci slúžil ako doktor: „Monštrózny prúd snehu prešiel skrz dvojposchodové baraky s dvesto mužmi. Všetci boli zasypaní nánosom lavíny a štyridsiati zahynuli.“ Avšak priame zásahy lavínami neboli jedinou príčinou úmrtí. Ďalšie boli spôsobené zablokovaním zásobovacích kanálov. Počas skorého rána 13. decembra veľká lavína z vrchu Gatterspitze zničila tábor blízko jazera Obstans. Počas evakuácie vojakov zasiahla tamojšiu lanovku ďalšia lavína, ktorá znemožnila prevoz dôstojníkov a preživších vojakov. Obidve strany sa opakovane pokúšali spúšťať lavíny pomocou delostreleckej paľby. Vplyv umelého spúšťania lavín je však stále otázkou štúdií.

Švajčiarsky vojak predvádza skok na lyžiach v blízkosti Umbrailského priesmyku pri trojhraničnom bode Švajčiarska, Rakúsko-Uhorska a Talianska

Miestna tlač týmto udalostiam nevenovala veľkú pozornosť, fungovala výrazná cenzúra.

Hoci lavínové udalosti z decembra 1916 boli najtragickejšie v celej histórii, rakúska denná tlač im nevenovala príliš veľkú pozornosť. Analyzované boli vybrané noviny: tri nadregionálne z Habsburskej monarchie (Arbaiter Zeitung – sociálno demokratické, Neue Freie Presse – liberálne, a Reichspots – konzervatívne), ďalšie lokálne Tirolské noviny (Der Tiroler – Bolzano/Bolzen, Innsbrucker Nachrichten – Innsbruck, Tiroler Anzeiger). Veľké noviny potvrdzujú nezáujem o túto udalosť. Na jednej strane dominujú politické správy (hlavne dohady možného zastavenie paľby po smrti cisára Františka Jozefa, 21. Novembra 1916). Na druhej správy z talianskeho frontu v Dolomitoch podliehali prísnej cenzúre. Veľký priestor dostávali v tlači správy o vojne v Rumunku. Oficiálne vyhlásenia o južnom fronte medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianskom boli krátke a bezvýznamné. Ohlásené boli iba prominentné obete lavín ako napríklad tirolský autor  a žurnalista Josef Burger, ktorý bol zabitý v lavíne 5. decembra 1916. Viac relevantných informácií poskytujú lokálne noviny. Tirolská tlač poskytuje správu o mieste, dátume, počte obetí, a celkových spôsobených škôd pri pádoch lavín prevažne z južných tirolských údolí (Vinchgau, Passeier), ale tiež z juhovýchodného Švajčiarska. Kompletná analýza týchto správ zatiaľ nebola vykonaná, ale umožní nám zrekonštruovať priestorové a časové rozmiestnenie lavín a počet obetí v danom území. Lokálna tlač navyše obsahuje zaujímavý popis počasia. Napríklad, v Janovskom zálive a prístave poškodil cyklón mnoho lodí (správa z Tiroler Anzeiger z 15. decembra 1916).

Lavína vo Vermigliu, Trentino

 

Rekonštrukcia počasia

Vplyv počasia na historicko-spoločenské udalosti nie je vždy na prvý pohľad evidentný. Desaťročia sa k rekonštrukcii používali historické záznamy, často veľmi presné, ale iba v lokálnom meradle. V súčasnosti dostupné informácie o počasí z decembra 1916 sú primárne založené na kvalitatívnom opise získaných z denníkov, pamätí a výrokov podávaných od predošlých generácií. Niektoré údaje potrebné k rekonštrukcii sa dajú získať z meteorologických staníc.  Tieto pozorovania sú však obmedzené na údolné polohy, kde žije väčšina populácie, a podávajú málo informácií o svahoch a štítoch, kde sa udalosti odohrali. Navyše mnohé meteorologické stanice boli zničené vojnou, obzvlášť tie v blízkosti frontovej línie, čo spôsobilo stratu záznamov o počasí. V posledných rokoch boli vyvinuté numerické techniky, ktoré umožňujú detailnú kvantitatívnu rekonštrukciu počasia. Tieto tzv. reanalýzy, ktoré kombinujú pozorovanie počasia s numerickým meteorologickým predpovedným modelom, sú štandardné dáta v meteorológii. Až donedávna boli obmedzené iba na rekonštrukciu niekoľkých posledných dekád, pre ktoré sú dostupné merania z meteorologických balónov. Súčasné postupy však vyžadujú menej vstupných údajov. Tlak vzduchu z niekoľko desiatok lokalít už postačuje na kompletný trojrozmerný obraz atmosféry každých šesť hodín. Toto umožňuje rozšírenie globálnych datasetov až na začiatok medzinárodnej meteorologickej siete v 19. storočí. V súčasnosti dokáže rekonštruovať situáciu z decembra 1916 niekoľko globálnych dátových produktov. Majú však malé priestorové rozlíšene, ktoré je nepostačujúce na rekonštrukciu udalosti lokálneho charakteru v komplexnom topografickom prostredí Álp. Ďalším krokom je dynamické zmenšenie sledovaného priestoru, ktoré je podobné úkonom v meteorológii pre poskytnutie presnej predpovede počasia na regionálnej úrovni. Tieto numerické techniky nenahrádzajú, ale skôr dopĺňajú záznamy historikov. Zatiaľ čo reanalýza ponúka dynamickú interpretáciu zdokumentovaných vplyvov počasia, historické dokumenty poskytujú záznamy dôsledkov k reanalyzovanému systému. Toto podporuje interdisciplinárnu spoluprácu ako je to znázornené aj prípadom decembra 1916.

Vľavo – ručne kreslená synoptická mapa Európy pre ráno 13. decembra 1916, čierna línia znázorňuje tlak prepočítaný k hladine mora (mmHg). Pozn. mapa je založená na asynchrónnom pozorovaní – v rozmedzí niekoľkých hodín. Vpravo – synoptická mapa o 06:00 UTC 13. decembra 1916 modelu ECMWF, ERA,20C. Biela línia znázorňuje tlak prepočítaný k hladine mora (mmHg). Farebné línie zobrazujú teploty, vektory – vietor.

Čo je reanalýza?

Meteorologické pozorovania poskytujú reálne informácie o atmosfére, ale sú časovo a priestorovo nekompletné. Numerický model predpovede počasia poskytuje fyzikálne konzistentné a úplné zobrazenie atmosféry, ale nemusí vždy súhlasiť s realitou. Neustálym opravovaním modelovej simulácie smerom k pozorovaniam, reanalýza kombinuje výhody oboch zdrojov. Korekcie nie sú použité iba pri lokalitách pozorovania ale konzistentne je opravovaný celý model. Reanalýzy sú teda fyzikálne konzistentné, priestorovo úplné, a zahŕňajú mnoho premenných (napr. žiarenie), pre ktoré nie sú dostupné pozorovania. V prípade roku 1916, pozorovania tlaku vzduchu sú použité pri oprave stavu modelu. Model je teda nútený generovať realistické systémy počasia (s veternými poľami, teplotou, prenosom vlhkosti, atď.) ktoré korelujú s časovo-priestorovými pozorovaniami tlaku vzduchu.

Dynamické zmenšenie priestoru

Reanalýzy sú produktom atmosférických modelov, ktoré pokrývajú celú planétu, známe ako modely všeobecného prúdenia. Ich priestorové rozlíšenie je však limitované na 100-200 km. Alpy reprezentujú len ako 1 km vysokú plošinu. Mnoho parametrov rekonštruovaných z reanalýzy, ako napríklad zrážky, majú v Alpách obmedzené využitie. Riešenie tohto problému je zamerať reanalyzačné pole na model s väčším rozlíšením na menšom území. Pre rekonštrukciu počasia v roku 1916 sa použili 4 sústredné simulácie s verziou  Advanced Research of the Weather Research and Forecasting (WRF) Model (ARW), verzia 3.7.118 (s rozlíšním 54, 18, 6, a 2 km).

Dynamické zmenšenie priestoru

Katastrofu spôsobil Východo-atlantický/západo-ruský pattern

Niektoré vzory v prúdení atmosféry sú častejšie ako iné a stávajú sa stacionárne na rádovo dni až týždne. V takýchto podmienkach je viac pravdepodobné, že sa odohrajú extrémne udalosti (ako napríklad vlny horúčav, chladné obdobia, silné zrážky). Model klímy, ktorý má najväčší potenciál pre extrémne zimné zrážky v južných Alpách je negatívna fáza tzv. východo atlantického/západo ruského patternu (EA/WR). Reprezentuje ho pásmo vysokého tlaku vzduchu nad západným Ruskom a protichodná oblasť nízkeho tlaku vzduchu nad západnou Európou. Znamená to, že teplý a vlhký vzduch nad západným Stredomorím je tlačený smerom k Alpám, kde sa dvíha, ochladzuje a kondenzuje a zrážky potom padajú na malé územie medzi Alpami a pobrežím.

Negatívna fáza tzv. východo atlantického/západo ruského paternu

Doboví meteorológovia analyzovali synoptickú situáciu z decembra 1916, ich ručne kreslené mapy sa dajú nájsť v meteorologických ročenkách. Zobrazujú cyklónu lokalizovanú medzi Škótskom a Dánskom, a sekundárny systém nízkeho tlaku nad južným Francúzskom. Obrázok dole vpravo zobrazuje situáciu ako ju vykreslil model ERA-20C. Aj keď väčšina lavín spadla 13. decembra, príčinou boli výdatné zrážky počas deviatich dní. Atmosférická cirkulácia prebiehala v tvare blokujúcej konfigurácie EA/WR patternu, ktorý predstavuje významný fenomén extrémnej variability počasia v eurázijskom regióne. Táto konfigurácia prináša vlhkú periódu v južných Alpách a nadpriemerne vysoké teploty vo východnom Stredomorí. Záznamy teplôt vzduchu z Grécka ukazujú, že december 1916 bol najteplejší december za posledných 120 rokov. Dôsledky anomálie kladnej teploty vody v Stredomorí boli hlavným zdrojom vodnej pary pre južné Alpy a spôsobili extrémne udalosti.

850 hPa geopotenciálna výška (hrubá izolínia) a 850 hPa teplotná anomália rešpetujúca referenčné obdobie 1961-90 (prerušovaná izolínia, °C) čas 00:00 UTC od 5. do 16. decembra 1916 (ERA-20C)

Údaj o objeme zrážok z 13. decembra v Julských Alpách prevyšoval 200 mm (údaj súhlasí s miestnym pozorovaním denných decembrových maxím – presný dátum maxima však nie je známy) s veľkou priestorovou variabilitou typickou pre topograficky komplexné územie. Zrážky spôsobili nárast snehovej pokrývky až do 2,5 m. Nárast teplôt spôsobil to, že pršalo aj vo výškach do 2 000 m n.m., čo zapríčinilo vzrast hmotnosti snehovej pokrývky. Kombinácia intenzívnych zrážok a vysokej teploty zdvihli hladinu jazera Worthersee v oblasti Carinthia na najvyššiu pozorovanú výšku. Na frontovej línii musela byť odložená masívna talianska ofenzíva, pretože jednotky vysadené na nižšie položenej plošine Karst sa, ako si poznamenal generál Luigi Cadorna, „topili v bahne“. Odklad trval päť mesiacov a umožnilo trápiacemu sa Rakúsko-Uhorsku presunúť nevyhnutné posily z východného frontu.

Schéma 4 Výsledky ERA-20C, a) Celkové zrážky 13. decembra (24 hodinový úhrn do 07:00 UTC 14. decembra 1916) hranica 0°C znázornená sivou líniou. Kruhy znázorňujú miesta pozorovaní. Červené krížiky určujú miesta zdokumentovaných veľkých lavín z 13. decembra 1916. b) zmena vo výške snehovej pokrývky medzi 5. a 13. decembrom. Krúžky reprezentujú meraciu sieť Rakúsko-Uhorských hydrologických staníc. Červená bodkovaná línia – vojenský front v roku 1916. c) hodinová teplota vzduchu od 1. do 15. decembra nameraná na observatóriu Sonnblick, porovnaná so simuláciou (teplota extrapolovaná z dvoch najbližších modelových úrovní). Poloha Sonnblick je znázornená červeným trojuholníkom v a)

Nástroj s veľkým potenciálom

Reanalýzy sú v súčasnosti dostupné ako nepretržité záznamy so 6 hodinovým intervalom, ktoré siahajú až do roku 1850. boli vykonané testy pre roky 1815 – 1817 (s dôrazom na „rok bez leta“, ktorý nasledoval po erupcii sopky Tambora) a vyvstáva tiež potenciál aplikovať model do 18. storočia pre strednú Európu. Reanalýza sa opiera o merania tlaku a demonštruje, ako sa takmer zabudnuté historické merania a pozorovania môžu opäť stať hodnotnými. Záznamy z reanalýzy sú dostupné napríklad aj prostredníctvom modelu NOAA. Výskum realizovala Univerzita v Berne, Oeschgerove centrum výskumu klimatických zmien. Publikované v časopise Geosciences.

Howitzer na Val Rimbianco, Dolomity
Zvyšky zákopu na Monte Piana
Mohlo by Vás zaujímať