Poznáte glaciálny štadiál Tatranská Lomnica? Členenie Vysokých Tatier počas posledného zaľadnenia.

Málokto z vás vie, že aj na Slovensku máme vlastné tatranské členie štadiálov posledného zaľadnenia. Charakterizované bolo podľa lokalít, kde sa nachádzajú zodpovedajúce morénové akumulácie pre dané obdobie. Regionálne chronostratigrafické členenie Vysokých Tatier je najlepšie spracované v nadčasovej monografii Michala Lukniša – Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia (1973). Toto veľmi komplexné dielo charakterizuje históriu zaľadnenia Vysokých Tatier na základe detailných sedimentárnych analýz dostupných metód. Výskum sa uskutočnil na morénových akumuláciách, ktoré sa autor pokúsil začleniť do v tej dobe používanej stratigrafie a zároveň zavádza regionálne členenie Vysokých Tatier vo svetle výskumu realizovaného v zahraničí. Najmä však datovanie realizoval paralelizáciou s obdobím würm v Alpách. V tatranskej oblasti vychádzal z toho, že všetky morény, ktoré už ležia na vnútornej strane marginálnych morén štadiálnej oscilácie D (Veža), patria do neskorého würmu. Porovnanie týchto neskorších oscilácií čela ľadovcov s peľovým diagramom W. Kopperowej z rašeliniska „Na Grelu“ pri Novom Targu ukázalo takú nápadnú zhodu s jednotlivými etapami vývoja rastlinstva, najmä polohy hornej hranice lesa a oscilácií koncov ľadovcov v Tatrách, že Lukniš (1973) o túto zhodu oprel celú stratigrafiu morén posledného zaľadnenia.

Posledné glaciálne maximum je podľa izotopovej stupnice OIS 2, čo zodpovedá 18 000 ¹⁴C r. BP* (21 360 cal. ¹⁴C vek BP). Lukniš (1973) ďalej vychádza z toho, že silné oteplenie a zdvih hornej hranice lesa do výšky 900 až 1 050 m. n. m., ktoré W. Kopperowa odvodila z peľových analýz rašelinísk na Podhale. Časove sa zhoduje s obdobím, v ktorom snežná čiara vo Vysokých Tatrách dlho stagnovala vo výške 2 060 až 2 180 m. n. m. Prevažne firnové ľadovce uložili vtedy vysoko ležiace morény pred kotlami, ktoré Lukniš (1973) označil ako morény D/E interštadiálu. Nasledujúci výrazný postup ľadovcov hlboko do trógov zaznamenáva peľový diagram Kopperowej ako pokles hranice lesa do výšky 600 až 800 m. n. m., čo by malo prislúchať obdobiu mladého dryasu, ktorého začiatok fixoval H. Tauber podľa analýzy ¹⁴C na 8 810 ±200 nekalibrovaného času (9 860 cal. ¹⁴C vek BP). Tento údaj už nie je celkom aktuálny, lebo súčasní autori, napr. Bjorck et al. 2002, datujú náhly začiatok mladého dryasu pred 12 650 cal rokmi BP. Údaj bol datovaný v strednej časti Švédska a chladné obdobie tu trvalo asi 1 125 cal rokov.

V nasledujúcej tabuľke je snaha o vyčlenenie najstaršieho dryasu (resp. oscilácie D1 – Prostredná poľana, podľa Lukniša 1973) a würmu 3 (štadiál Veža). Tieto hranice už nebolo tak ľahko identifikovať, pretože sú to dve po sebe nasledujúce chladné obdobia. Na základe regionálneho členenia podľa Lukniša (1973) je možné zistiť trvanie najstaršieho dryasu 2 000 rokov, čo by sa mohlo zobrať do úvahy pri stanovení hranice. Asi najdôležitejšie datované obdobie je štadiál Veža, ktoré Lukniš (1973) zobral ako základné obdobie, od ktorého sa odvíja datovanie morénových sedimentov vo Vysokých Tatrách.

Regionálne chronostratigrafické členenie Vysokých Tatier neskorého pleistocénu podľa Lukniša 1973. Vek ¹⁴C je kalibrovaný zo zdroja: http://radiocarbon.ldeo.columbia.edu/research/radcarbcal.htm

V členení Vysokých Tatier sú použité písmená A až E, ktoré vyjadrujú štadiály – chladné výkyvy klímy v rámci glaciálu. Prechodnými obdobiami medzi jednotlivými štadiálmi sú interštadiály (A/B…), ktoré sa vyznačujú teplejším podnebím oproti predchádzajúcemu obdobiu. V rámci štadiálov tu pozorujeme výkyvy s menšou frekvenciou. Tie môžu byť teplejšie, alebo chladnejšie. Podľa toho vyčleňujeme chladné oscilácie (D1 …) alebo teplé oscilácie (D1/D2).

Vo svete je už dlho zaužívaný spôsob datovania pomocou rádiokarbónovej analýzy. Tá sleduje prítomnosť ¹⁴C v sledovaných vzorkách. Produkcia ¹⁴C v atmosfére sa mení vzhľadom k zmenám zemského geomagnetického poľa a koncentrácia ¹⁴C je regulovaná uhlíkovým cyklom. Z uvedených dôvodov vek získaný touto metódou je nutné kalibrovať, pretože nezodpovedá kalendárnemu veku. Štyri desaťročia spoločného výskumu dendrochronológie s komunitou sledujúcou rádioaktívny uhlík vyprodukoval súbor kalibračných dát pre štatistickú modifikáciu údajov. Porovnávaním ¹⁴C s ²³⁰Th/ ²³⁴U/ ²³⁸U vytvorili kalibračnú krivku Fairbanks et al. 2005 pre roky 12 000 až 50 000 BP. Na obrázku 12 je uvedená kalibračná krivka doplnená o údaje do súčasnosti.

Kalibračná krivka závislosti s 1% mierou neistoty (Fairbanks et al. 2005)

* cal BP vyjadruje vedecké datovanie stredno dobých udalostí v škále niekoľko stoviek-tisíc rokov. Je to kalibrovaný vek BP -„Before present“, kedy sa stanovil za súčasnosť rok 1950.