Grónsko stratilo najviac ľadu od začiatku merania ľadovcov. Extrémna poveternostná udalosť, ktorá minulý týždeň spôsobila rozsiahle topenie grónskeho ľadovcového štítu sa skončila, ale celkovo sa obdobie topenia zastavilo pri čísle 40 dní. Tým sa vytvoril nový rekord. Podľa Národného strediska pre údaje o snehu a ľade (NSIDC v Boulder, Colorado), Grónsko tento rok už stratilo spolu viac ako 250 miliárd ton kombináciou odtoku z ľadovcov a nízkeho sneženia. Inak povedané, tento objem by postačil na zabezpečenie pitnej vody pre celú ľudskú populáciu na 40 rokov! This is a roaring glacial melt, under the bridge to Kangerlussiauq, Greenland where it's 22C today and Danish officials say 12 billions tons of ice melted in 24 hours, yesterday. pic.twitter.com/Rl2odG4xWj — Laurie Garrett (@Laurie_Garrett) August 1, 2019 Počas extrémnej udalosti topenia minulý týždeň stratilo Grónsko 12 až 24 miliárd ton ľadu za deň, čo bolo približne o 6 až 18 miliárd ton viac, ako sú typické hodnoty zaznamenané v týchto dátumoch v období rokov 1981 – 2010. Podľa spoločnosti Scambos dosiahol rok 2012 v Grónsku najvyššiu stratu hmotnosti – 300 miliárd ton povrchovej ľadovej hmoty a rok 2019 ju môže ešte prekonať. Podľa nedávnej štúdie je miera straty ľadu v Grónsku od roku 1972 […] Continue Reading
Každoročné obdobie, kedy sa začína topiť ľadovec v Grónsku už začalo na konci apríla. Je to až neuveriteľne skoro. Vedci z NASA dnes zverejnili zábery z monitoringu ľadovca Jakobshavn, ktorý je najväčší ľadovec ústiaci do vôd ocánu. Pre zaujímavosť, odtrhnutý kus tohto ľadovca potopil aj slávny Titanic. Tento ľadovec predstavuje “korkovú” zátku grónskeho ľadovcového ekosystému. Keď sa otvorí, spôsobí rozsiahle vypadávanie veľkých kusov ľadu (Iceberg) do oceánu (Iceberg calving). Tým sa ešte viac urýchli už teraz vysoké tempo roztápania. Ďalším znepokojujúcim faktom je, že jazerá, ktoré majú tmavšiu farbu, ešte viac priťahujú slnečné lúče a tie opäť zintenzívnia roztápanie ľadu. Oblasť Arktídy je najviac postihnutá globálnym otepľovaním, preto je riziko rapídneho zvýšenia hladiny svetových oceánov podľa všetkého už nezvratné.. Aktuálne procesy topenia ľadovcov pravidelne prekonávajú pesimistické scenáre a trendy sa zo dňa na deň ešte zhoršujú. Na rapídnejší zvrat by sme sa museli všetci zrieknuť súčasného životného štýlu, lebo takmer každá jeho oblasť nám situáciu zhoršuje. Grónsky ľadový štít stráca každý rok okolo 250 miliárd ton ľadu. Od začiatku osemdesiatych rokov, keď satelity začali zbierať údaje z Grónska, strata ľadu sa zrýchlila šesťnásobne. Continue Reading
Lituánsky záliv je fjord, ktorý sa nachádza v severovýchodnej časti Aljašského zálivu. Je to miesto, kde vznikla najvyššia vlna v histórií meraní Zeme. Príčinou tejto udalosti bolo zemetrasenie 10. júla 1958 miestneho času s magnitúdou 7,8 v oblasti tektonického zlomu Fairweather fault. Vlna dosiahla výšku 525 metrov (pre porovnanie Empire State Building v New Yorku má výšku 443m)! Prihláste sa na jeden z naších lavínových kurzov, kde sa dozviete veľa užitočných informácií. Tešíme sa 🙂 Vďaka strmým východným svahom, pravidelným zosuvom pôdy a aktívnou tektonickou činnosťou spĺňa predpoklady na vznik obrovských tsunami, ktorými záliv disponuje. V ten deň zemetrasenie typu strike-slip uvoľnilo približne 50 miliónov metrov kubických skál, ľadu a pôdy do zátoky Gilbert Inlet a nárazom do vody spôsobila megatsunami. Analýza z roku 2010 však prišla na nové objavy a zistenia. Nový, presnejší scenár sa začal odlišovať od toho pôvodného. Zistilo sa, že skalný materiál nebol dostačujúcim dôkazom na vysvetlenie vzniku vlny tak obrovských rozmerov. Dno zálivu a množstvo sedimentu bolo mnohonásobne väčšie ako by sa očakávalo od samotného skalného útvaru. Vedci dospeli k záveru, že došlo k dvojitému zosuvu, a to tak, že skalný zosuv narazil do časti priľahlého ľadovca, uvoľnil ho a spolu odtrhli neuveriteľných 220 miliónov metrov kubických čo spôsobilo historicky najvyššiu vlnu v dejinách. Po zemetrasení sa zistilo, […] Continue Reading
Ľadovce v Alpách prešli v poslednom glaciáli veľmi mnoho kilometrov do dolín a naspäť. Len v poslednej dobe ľadovej, označenej ako Würm, to bolo viac ako 10-krát. To znamená, že formovali údolia oveľa intenzívnejšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Navyše obdobie Würm nepredstavovalo ani zďaleka najrozsiahlejšie zaľadnenie. Oveľa väčšie bolo napríklad predposledné – Riss, kedy sa vytvorili aj najväčšie alpské jazerá. Spolu trvalo striedanie glaciálov a interglaciálov okolo 2 miliónov rokov! Pre zaujímavosť si na konci animácie všimnite, ako sa Jadranské more vrátilo po zaľadnení do súčasnej podoby. Continue Reading
Málokto z vás vie, že aj na Slovensku máme vlastné tatranské členie štadiálov posledného zaľadnenia. Charakterizované bolo podľa lokalít, kde sa nachádzajú zodpovedajúce morénové akumulácie pre dané obdobie. Regionálne chronostratigrafické členenie Vysokých Tatier je najlepšie spracované v nadčasovej monografii Michala Lukniša – Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia (1973). Toto veľmi komplexné dielo charakterizuje históriu zaľadnenia Vysokých Tatier na základe detailných sedimentárnych analýz dostupných metód. Výskum sa uskutočnil na morénových akumuláciách, ktoré sa autor pokúsil začleniť do v tej dobe používanej stratigrafie a zároveň zavádza regionálne členenie Vysokých Tatier vo svetle výskumu realizovaného v zahraničí. Najmä však datovanie realizoval paralelizáciou s obdobím würm v Alpách. V tatranskej oblasti vychádzal z toho, že všetky morény, ktoré už ležia na vnútornej strane marginálnych morén štadiálnej oscilácie D (Veža), patria do neskorého würmu. Porovnanie týchto neskorších oscilácií čela ľadovcov s peľovým diagramom W. Kopperowej z rašeliniska „Na Grelu“ pri Novom Targu ukázalo takú nápadnú zhodu s jednotlivými etapami vývoja rastlinstva, najmä polohy hornej hranice lesa a oscilácií koncov ľadovcov v Tatrách, že Lukniš (1973) o túto zhodu oprel celú stratigrafiu morén posledného zaľadnenia. Posledné glaciálne maximum je podľa izotopovej stupnice OIS 2, čo zodpovedá 18 000 14C r. BP* (21 360 cal. 14C vek BP). Lukniš (1973) ďalej vychádza z toho, že silné oteplenie a zdvih hornej hranice lesa do […] Continue Reading
Vyplazený jazyk arktického vzduchu spôsobuje naozaj zaujímavé teplotné rozdiely. Kým tradičné chladné oblasti za polárnym kruhom zažívajú svoj “štandardný” teplotný priemer, vpád arktického vzduchu cez strednú Európu ďalej na juh spôsobuje teplotný šok. Nejeden si povie, že je to štandardná zima. Áno, je to tak, ale k bežnému trojkráľovému ochladeniu (ako nazývame túto meteorologickú singularitu) uberme z teplomera v naších končinách asi 10°C. To je asi taký rozdiel, ako keď máme v lete +30°C a +40°C.. Tento rozdiel navyše umocňuje súčasný vývoj globálnej klímy. Zvykáme si už na zimy, kde -5°C znamená ročné teplotné minimum. Tak ako je to aktuálne s teplotami v Európe a Afrike? V čase písania tohto príspevku (7.1. 10:00 UTC) pozorujeme teplotu vzduchu na jednej z najsevernejších staníc európskeho kontinentu +3,4°C. V tomto regióne nie je tou najchladnejšou, ale ani priemer ostatných staníc okolo -3°C nie je žiaden teplotný extrém. V tom istom čase sa premiestnime na Slovensko, kde Lomnický štít už dosahuje takmer -30°C, Dudince -27°C a napríklad Chopok vraj podľa SHMÚ dnes dosiahol svoje minimum z celej histórie meraní, takmer -28°C. Radšej to neuvádzam ako fakt, lebo včera tento rekord pre Lomnický štít po čase zrušili a my čo sa spoliehame na ich monopolné […] Continue Reading
Pleistocén je obdobie, ktoré sa spája so zaľadnením a je súčasťou kvartéru. Podľa najnovšej stratigrafie kvartéru a prijatej novej hranice pliocén-pleistocén je trvanie skorého pleistocénu 1,8 Ma BP. Z pohľadu paleomagnetizmu sa tu nachádza celé obdobie Matuyama. Analýzou zvyškového magnetizmu vybraných hornín sa dá určiť rozloženie geomagnetického poľa a jeho zmeny v jednotlivých geologických obdobiach. Posledným veľkým zvratom v zemskom magnetickom poli je hranica Matuyama-Brunhes z roku 0,78 Ma BP (Shackleton et al. 1990, Spell, McDougall 1992, Tauxe et al. 1996), ktorá sa identifikovala aj na základe analýz austrálskych a novozélandských pleistocénnych sedimentov (Pillans 2003). V tomto čase pozorujeme obdobie MIS (OIS) 19 (Zhou, Shackleton, 1999). Uvedená hranica sa prejavuje rovnako v morských aj kontinentálnych sedimentoch (pozri v Tauxe et al. 1996 a Zhou, Shackleton, 1999) a je tiež kľúčovým časovým ohraničením pre evolúciu ľudí a ich migrácie. Chronostratigrafia skorého pleistocénu s doteraz používanou hranicou pliocén-pleistocén a súčasnou hranicou pliocén-pleistocén, ktorá súvisí so zmenou polarity Gauss/Matuyama (Shackleton 1995) a používa sa od roku 2007 (Tabuľka prevzatá z: Gibbard et al. 2007) Hranica stredného a skorého pleistocénu je stanovená na základe paleomagnetických záznamov a predstavuje rozhranie medzi starším obdobím Matuyama a Brunhes. Časovo je to vek 0,78 Ma BP. Na základe záznamov morských izotopov kyslíka je to obdobie MIS 19, kedy sledujeme teplejší […] Continue Reading
Pojem kvartér bol navrhnutý už v roku 1829 Desnoyersom pre morské sedimenty v povodí Seiny, hoci tento termín sa už používal na konci 18. storočia. O niečo neskôr v roku 1839 navrhol Lyell pre obdobie nasledujúce po pliocéne pomenovanie pleistocén. Základom mu bol výskum mäkkýšov, ktorých väčšina sa vyskytuje aj v súčasnosti (Gradstein et al. 2004). Oba termíny – pleistocén a kvartér sa stali synonymom pre pojem doba ľadová. Avšak, na rozdiel od pleistocénneho konceptu, obdobie kvartéru zahŕňa Lyellov pôvodný termín „recent“, ktorý bol na treťom medzinárodnom geologickom kongrese (IGC) v Londýne roku 1885 nazvaný holocén (znamenajúci „wholly recent“, čo v preklade znamená úplná súčasnosť). Pojem recent sa teda zúžil len na pomenovanie práve prebiehajúcich dejov, ktoré sú však ukotvené na konci holocénu. Ukážka kvartérnych sedimentov trógu z (a) Adylsu na Kaukaze a (b) Veľkej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Pokým na Kaukaze ešte sedimenty tvoria výplň dolín, vo Vysokých tatrách už boli rozplavené v predhorí. V histórii prešla chronostratigrafická tabuľka viacerými zmenami a menila sa aj pozícia kvartéru, ktorý sa dostával do rôznych polôh. Medzinárodná komisia pre stratigrafiu navrhovala niekoľko umiestnení kvartéru v rámci systému. Prvou bolo umiestnenie kvartéru ako nehierarchickú úroveň, len ako nejaké vsunuté obdobie v neogéne, na rozmedzí éry a periódy. Ďalším návrhom bolo vytvorenie nehierarchického stupňa subperiódy kvartéru […] Continue Reading
Popri analýzam ľadovcových jadier a izotopom kyslíka z morských sedimentov, ďalšou možnosťou ako rekonštruovať paleoklímu je použitie izotopov kyslíka δ18O zo sintrov, ktoré tvoria jaskynnú výzdobu. Príkladom sintru používaného na tento druh výskumu je stalagmit. V ňom sú klimatické údaje uložené podobne ako v dreve. Už pri pohľade na odborne odrezaný stalagmit je možné určiť rôzne obdobia jeho vývoja. Momentálne metódy (Th/U a U/Pb) dovoľujú datovať sintre do veku okolo 800 ka BP. Proces získania δ18O zo sintrov a rovnicu na výpočet priemernej ročnej teploty pri vzniku vzorky opísal Epstein v roku 1953 a revidovaná bola Sharpom (2007). Použitím tejto rovnice sa viacerí výskumníci pokúsili rekonštruovať klímu v rôznych historickým obdobiach. Ich výstupy však existujú len vo forme grafov. Extrapoláciou výsledkov vznikli mapy rekonštruovanej klímy v poslednej medziľadovej dobe (135 – 115ka BP). Napriek tomu, že kras zaberá až 13% povrchu súše, konečný počet použitých vzoriek bol 38 lokalizovaných na rôznych miestach severnej pologule. Práve nízky počet lokalít (jaskýň a ložísk sintrov) mal negatívny dopad na interpoláciu teplôt za použitia metódy Co-Kriging. Nízky počet sintrov bol najmä v dôsledku ich vzácnosti a jedinečnosti, ktorá by sa mohla výskumom zničiť. Použité boli preto len poškodené, prípadne tie, ktoré sa v minulosti využili na iný výskum. Tak isto je možné využiť sintre […] Continue Reading
Štúdiom izotopov morských sedimentov sa zistila prítomnosť vyše 50 chladných období za posledných 2,6 Ma BP, tiež označované tradičným názvom glaciály, podľa prítomnosti zaľadnených častí pevniny. Zaužívané stratigrafické systémy sa opierali o datovanie na základe analýz terestriálneho prostredia a často mali len regionálny charakter. Vytvárali sa regionálne obmedzené chronostratigrafie, ktoré boli len všeobecným pomenovaním s relatívnym datovaním. Analýza morských sedimentov predstavuje nový prístup k absolútnemu datovaniu kvartéru. Doteraz zaužívané metódy dokázali len v hrubých rysoch rozdeliť jednotlivé etapy striedania chladnejších a teplejších období. Významná sa ukázala analýza OIS (oxygen isotope stages), ktorá sleduje prítomnosť izotopov kyslíka δ18O (obr. 1). Ako jednu z hlavných stratigrafií v členení kvartéru (Gibbard et al. 2007) ju použili International Commission on Stratigraphy’s (ICS) jej subkomisia Quaternary Stratigraphy (SQS), v spolupráci s International Union for Quaternary Research’s (INQUA) a Commission on Stratigraphy and Chronology (SACCOM) pri Globálnej chronostratigrafickej porovnávacej tabuľke za posledných 2,7 Ma BP. Krivka vykresľujúca priebeh izotopov kyslíka δ18O (pomer δ18O a δ16O) vychádza z analýz fosílnych Foraminifera z morského dna. Zmeny v sledovaných hodnotách sú meradlom globálneho zaľadnenia, ktoré je závislé od globálnej teploty Zeme a podmieňuje výšku hladiny mora (Gibbard et al. 2007). Výskum zástupcov Foraminifera je alternatívnou metódou pre biostratigrafické členenie. Údaje od súčasnosti po 0,34 Ma BP vychádzajú zo záznamov […] Continue Reading
Od roku 1989 americké a európske vedecké komunity uskutočnili projekty na získanie paleoklimatických záznamov, aby na základe ich analýz dokázali veľmi presne charakterizovať klímu. Tieto projekty dostali názvy Greenland Ice Core Project (GRIP) a Greenland Ice Sheet Project Two (GISP2). Boli získané ľadovcové jadrá z grónskeho ľadovca. Uskutočnili množstvo analýz na stanovenie klímy v minulosti s možným predpokladaným scenárom do budúcnosti. Projekt GISP2 bol lokalizovaný v 72o 36′ N, 38o 30′ W a projekt GRIP v 72o 35′ N, 37o 38′ W (WGS84). Grafický výstup pre projekt GRIP je na obrázku 1. Výsledky sú publikované v článku časopisu Nature (Andersen et al. 2004). Výsledky projektov vedených v Grónsku boli publikované v mnohých významných periodikách. Výskum sa venoval viacerým aspektom – fyzikálnemu a chemickému zloženiu ľadovcov, vývoja klímy a klimatických zmien, radarovým analýzam, izotopovým profilom … (Dansgaard 2005). Niektoré zo záverov hovoria, že väčšina času z posledného glaciálu (medzi 117 000 do 11 500 cal BP*) nesie známky veľkej a ďaleko viac drastickejšej zmeny klímy v Grónsku ako v Európe alebo Antarktíde. Extrémne chladné boli približne roky 22 000 a 70 000 cal BP, kedy bolo v Grónsku v priemere o 25 °C chladnejšie ako v súčasnosti. V postglaciálnom období bola klíma relatívne stabilná s výnimkou silného ochladenia roku 8 250 cal BP (obr. 1, červená značka). Analýzami vzoriek z Grónskeho ľadovca autori určili […] Continue Reading
Privacy & Cookies: This site uses cookies. By continuing to use this website, you agree to their use.
To find out more, including how to control cookies, see here:
Cookie Policy
