Kvôli emisiám skleníkových plynov sa percento oxidu uhličitého (CO2) v našej atmosfére zvýšilo o 2,87 častíc na milión (ppm), čo sa zvýšilo z priemerných 407,05 ppm (1. január 2018) na 409,92 1. januára 2019 (z údajov na atmosférickom observatóriu NOAA v Mauna Loa na Havaji). Horšie je, že v posledných štyroch rokoch došlo k trom zo štyroch najvyšších ročných prírastkov.
Tieto hodnoty tiež naznačujú prudký nárast oproti úrovniam, ktoré boli pred 60 rokmi. Svetová meteorologická organizácia (WMO) tvrdí, že atmosféra neobsahovala tak vysokú koncentráciu CO2 za 3 až 5 miliónov rokov: „Naposledy na Zemi bola porovnateľná koncentrácia CO2 pred 3 – 5 miliónmi rokov, keď bola teplota o 2 – 3 °C teplejšia a hladina mora bola o 10 až 20 metrov vyššia ako v súčasnosti,“ uviedol Taalas.
Škodlivé emisie sú iba jedným z environmentálnych problémov, ktorým musíme čeliť. Ďalším je hromadenie odpadu. Od 50. rokov minulého storočia ľudia vyprodukovali asi 9 miliárd ton plastu a väčšinu uložili na skládky. Navyše rod Homo sapiens je preľudnený. Ako naše čísla stúpajú, množstvo iných druhov sa ocitlo na pokraji vyhynutia. Teraz sme svedkami jednej z najväčších udalostí hromadného vyhynutia všetkých čias.
Celkový vplyv ľudstva na Zem je taký dramatický, že si niektorí vedci myslia, že zmena geologického časového plánu je na mieste. Podľa nich by sme mali preklasifikovať (veľmi) nedávnu minulosť (recent) na novú jednotku času – definovanú dlhotrvajúcimi znakmi ľudstva na svetovej klíme, geológii a biologickom zložení.
Táto navrhovaná jednotka by mala názov: epocha antropocén alebo vek človeka.
Zem má asi 4,54 miliardy rokov. Geológovia rozdelili históriu na veľké bloky času nazývané veky, ktoré sa ďalej delia na éry. Tie sa zase skladajú z menších jednotiek nazývaných obdobia. A nakoniec sú najnižšie epochy.
Práve teraz žijeme v kvartérnom období kenozoickej éry, ktorá je súčasťou phanerozoického obdobia. Otázkou však je, aká je súčasná epocha?
V tom spočíva aj aktuálna diskusia. Najnovšia doba ľadová na Zemi sa skončila pred 11 700 rokmi. Tento okamih je považovaný za koniec pleistocénovej epochy, ktorá sa začala asi pred 2,6 miliónmi rokov, a vyústila do holocénnej epochy.
Deliace čiary medzi epochami zodpovedajú dôležitým momentom v histórii Zeme – napríklad náhlym zmenám klímy. Dôkazy o týchto udalostiach sa zvyčajne nachádzajú vo vrstvách hornín našej planéty.
„V dnešnej dobe sú epochy definované časťou horniny, ktorá má výrazné hranice v hornej a dolnej časti,“ hovorí Prothero. Dodáva, že špecifické epochy sa niekedy vyznačujú aj prítomnosťou alebo neprítomnosťou „kľúčových fosílií“.
Koniec poslednej doby ľadovej znamenal začiatok holocénu a stanovil jeho spodnú hranicu. Tradične sa predpokladá, že táto epocha trvá dodnes. Definovanie kvartéru, rozdelenie pleistocénu a holocénu som rozoberal aj na našej stránke.
Ale v roku 2000 laureát Nobelovej ceny Paul Crutzen navrhol alternatívne hľadisko. Spolu s biológom Eugene F. Stoermerom tvrdia, že nedávne ľudské činnosti vytlačili svet z holocénu do novej epochy. O desať rokov skôr Stoermer vymyslel termín „antropocén“ – odvodený z gréckeho slova „človek“ – ako možné meno pre túto hypotetickú novú jednotku geologického času.
Medzinárodná komisia pre stratigrafiu (ICS) je orgán, ktorý štandardizuje geologickú časovú škálu. Antropocén ešte nebol uznaný za oficiálnu epochu, hoci sa o tejto téme diskutovalo. ICS zatiaľ stále trvá na tom, že holocén stále pokračuje.
Morská voda absorbuje asi jednu štvrtinu našich emisií CO2. To viedlo k rozsiahlemu okysleniu oceánu, ktoré zanechá stopy na vápencoch. Rozpustené uhličitany v sedimente budú ďalšou z našich vizitiek. Budúci paleontológovia si budú môcť všimnúť aj náhly zánik veľkého množstva druhov z fosílnych záznamov.
Očakávame tiež, že doteraz nenarodení vedci objavia rádiometrické zápisy jadrových zbraní. Po celom svete bolo plutónium 239 (ktorý je v prírode netypický) uložené v sedimentoch, ktoré sa tu dostali zo vzduchu počas jadrových skúšok v 50tych rokoch.
Toto všetko nás privádza k otázke o antropocén. Ak je to skutočne legitímna geologická epocha, aký moment v histórii by sme mali uznať ako východiskový bod?
Jedným z argumentov je, že antropocén sa začal v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa objavili prvé skúšky atómových zbraní, ako napríklad slávny Trinity Nuclear Test z roku 1945.
„Niektorí sa chcú posunúť (dátum dolnej hranice) až do času, keď ľudia začali transformovať planétu na začiatku civilizácie a poľnohospodárstva, teda pred 10 alebo 11 000 rokmi,“ hovorí Prothero. Ďalšou možnosťou by mohlo byť definovať antropocén ako všetko, čo sa stalo od začiatku priemyselnej revolúcie.
Ale 34-členná Pracovná skupina pre antropocén sa domnieva, že má presný dátum. Panel hlasoval v máji 2019 o predložení formálneho návrhu novej epochy do roku 2021 Medzinárodnej komisii pre stratigrafiu. Pred ich predložením plánujú určiť definitívny geologický ukazovateľ. Skupina vybrala 10 lokalít, vrátane jaskyne v severnom Taliansku, korálových útesov Veľkej bariéry a jazera v Číne.
Bez ohľadu na to, či geologické spoločenstvo niekedy oficiálne rozdelí holocén a označí tieto posledné desaťročia, storočia alebo tisícročia ako antropocén, potenciálnou výhodou môže byť symbolická hodnota gesta. Crutzen a mnohí ďalší dúfajú, že vyšle silný signál vládam aj občanom. Ako uvádza Prothero, „Keď použijete tento termín, všetci ostatní si potom uvedomia, že geológovia robia vyhlásenie o tom, čo sme pre planétu urobili.“
Článok vyšiel v origináli od autora Mark Mancini.
